Čo si predstavím, keď niekto povie strach? Po do čítaní jedného článku, si predstavím maličkého škriatka v mojej hlave, ktorý tam pobehuje a šíri podozrenie a nevedomosť. To totiž spôsobuje strach (minimálne u mňa). V článku sa píše, že ho treba zahnať do najtemnejšieho najsvetlejšieho kúta mysle a obklopiť sa istotami.
Lenže, čo ak je to podozrenie celkom oprávnené, že taká skutočná udalosť by sa teoreticky stať mohla (trebárs lúpež, kým vy ste v kúpeľni). Najmä u ľudí s rôznymi psychickými poruchami, sotva takými slabými, že si to ani sami neuvedomujú. Myslím, že na to funguje pozitívne myslenie (som v byte/dome sám/sama všetko je v poriadku) a obklopenie sa istotami (nechať zasvietené svetlo v druhej miestnosti). Ja napríklad som sa keď som bola malá nebála tmy, ani príšer, bála som sa zlodejov, vrahov a všetkých zlých ľudí čo nám tento svet ponúka.
Dokonca som si vytvorila pomôcku (istota), ktorá slúžila na odlákanie tých vrahov/zlodejov. Tvárila som sa, že som mŕtva. Trochu som ponadvihla perinu v oblasti hrude, aby nebolo vidno ako dýcham. Krk som si zakryla tiež, čo v letných mesiacoch nebolo práve najideálnejšie. Avšak prestala som sa báť a zaspala som.(Aj keď len troch, lebo ma ešte trápila neistota, či ma ešte pre istotu nezastrelí/neprebodne, to však bolo už vo vyššom veku.
Tak som si do okolia hrude a vrucha dala viac perín a povedala som si, že to snáď tú ranu utlmí.) trochu divné, ale aspoň som sa nebála.
V Divergencii sa hlavná postava Tris naučila strach ovládať. Na základe Divergencie som premýšľala, koľko strachov by som mohla mať. Určite by to bola neistota, falošnosť a bezmocnosť. Takisto nevedomosť.
Neistotu som už spomínala vyššie, tak niečo také.
Falošnosť ma vie niekedy zraniť tak, ako by som nečakala. Preto v podstate čakám od ľudí to najhoršie na základe prvého dojmu.
V bezmocnosti je typický príklad moja nočná mora opäť z raného detstva. Niekto mi niečo hovoril. A potom sa zvuk zvyšoval a zvyšoval a zvyšoval. Nemohla som od toho utiecť, schovať sa ani to proste vypnúť. Nakoniec som myslela na iné detaily, ktoré ma rozptyľovali a tak som znova zaspala.
Naučiť sa ovládať strach, by bolo dosť prospešné, aspoň podľa mňa. Prirodzene, zbaviť sa strachu, by bolo neprirodzené a zlé.
Rada by som na záver napísala sen, ktorý sa mi sníval asi pred polrokom a súvisí so strachom.
Bola som pri radnici. Pred ňou sa rozprestieral park, ktorý ale nebol všade navôkol, iba pred tou radnicou. Šla som do tmavého parku (bola noc) a začala ma naháňať trénerka z tanečnej (ktorej som vtedy v poslednom čase bola veľmi nesympatická, šla od nej veľmi negatívna energia , by sa dalo povedať, mne potom bola tiež nesympatická). Pomáhala jej pritom moja kamarátka z tohto článku. Boa to zrada, čo ma však na tejto kamarátke ani neprekvapilo.
Začala ma dobiehať, tak som súrne potrebovala pomoc alebo zrýchliť. V tom čase som veľa hrala Assassin's Creed, kde ten Altair mohol behať veľmi rýchlo keď ste dvakrát klikli. Ja som to akokeby spravila tiež. Jendoducho som v sne prinútila nohy utekať dvakrát rýchlejšie. Šla som tak rýchlo, a cítila som sa tak slobodne. Ešte stále keď si na to spomeniem, mi to vyčarí úsmev na tvári a pohladenie na duši.
Nakoniec som im utiekla. Celý ten sen znamená, že som dokázala obrátiť nočnú moru v pozitívny sen. Veľmi som sa totiž bála, čo mi spraví až ma chytí.
Mimochodom, trochu som si pripadala ako divergentná v simuláciách (viete ovládať simulácie, v ktorých sa ocitnete) , ako Tris. To asi pochopí len ten, kto Divergenciu čítal.
Do komentárov môžte napísať váš názor na strach, vaše skúsenosti so zvládaním strachu a podobne. ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára